ANDREJ SACHAROV (1921-1989)

            Tento elitný vedec sa stal spolutvorcom sovietskej atómovej zbrane - vodíkovej bomby. Bol presvedčený o tom, že Sovietsky zväz má na jej zostrojenie právo, i keď ju vložil do rúk Stalina a Chruščova. V tej dobe bol uvedomelým komunistom. Sacharov naivne veril, že túto bombu musí jeho krajina mať, aby vo svete bola v medzinárodnej politike nastolená rovnováha. Podobné presvedčenie mali aj jeho kolegovia z nepriateľského bloku, ktorí dobrovoľne pracovali na tvorbe americkej bomby. Nik v týchto špičkových vedeckých tímoch nebol z donútenia.

            Jedným z prelomových momentov, kedy si Sacharov začal uvedomovať, že jadrové zbrane vedú ľudstvo do slepej uličky, boli skúšky jadrových zbraní. Zvlášť mimoriadne hrozivá bola skúška jadrovej zbrane, ktorá vybuchla na ostrove Novaja Zemlja v Arktíde v roku 1961. Americké výzvedné služby CIA tušili, že Moskva chystá niečo mimoriadne veľké. Ostatne, ich jadrové zbrane mali len štvrtinovú silu oproti novovyvinutej sovietskej.

            Sovieti naplánovali výbuch na jeden z dní počas priebehu 22. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu – k väčšej sláve a veľkosti komunizmu i samotného megalomanského Chruščova. „Zdalo sa, že ohnivá guľa do seba nasaje celú Zem,“ spomínal jeden zo svedkov. „Povrch ostrova ostal po výbuchu úplne rovný. Neostalo nič. Všetko zhorelo, zmizlo, roztavilo sa alebo bolo zmietnuté zo zemského povrchu,“ napísal iný svedok.

             Sacharov o svojich zmiešaných pocitoch z jadrových skúšok povedal: „Na jednej strane vo mne tento obrovský projekt vzbudzoval nadšenie. Lenže hneď, ako človek uvidí účinky výbuchu na vlastné oči, začne rozmýšľať inak. Keď vidí zvíjajúcich sa vtákov na spálenej stepi, tlakovú vlnu, ktorá odnáša budovy ako domčeky z karát, keď mu do nosa udrie pach roztrieštených tehál a skloviny, na ktorú sa premenil piesok... okamžite si vybaví vojnu. Samotný výbuch a tlaková vlna, ktorá sa ženie stepou, drví trávu a bičuje zem, to všetko na neho nesmierne silno doľahne a úplne iracionálne začne pripisovať vinu sebe."

            Ničivé následky, ktorých bol svedkom, ho viedli k uvedomeniu si, že za skazonosné zbrane, ktoré konštruuje, nesie zodpovednosť. Začal tvrdohlavo žiadať vládu, aby ukončila zbrojenie, volal po nastolení komunikácie medzi hlavnými predstaviteľmi komunistického a kapitalistického bloku.

            Pochopil však dosť rýchlo, že i keď je tvorcom ničivej zbrane, nemá najmenšiu možnosť hovoriť do jej použitia. Zachovali sa Chruščovove slová: „Bol by som nula, a nie predseda rady ministrov, ak by som mal počúvať takých, ako je Sacharov. Sacharov je síce dobrý vedec, ale my sme špecialisti na zahraničnú politiku...“

            Postupne sa z uznávaného jadrového fyzika, ktorý konštruoval sovietske vodíkové bomby, stal disident so všetkými následkami, ktoré z toho v čase totality vyplývali. Ostro vystúpil aj proti okupácii Československa sovietskymi vojskami. Bol čestný a takmer až chorobne zásadový. Koniec svojho života prežil v domácom väzení.

            Bol jedným z najznámejších sovietskych disidentov. Ostatne, Sacharov získal Nobelovu cenu za mier (1975) nie za vedeckú prácu na poli fyziky, ale za neúnavnú obhajobu ľudských práv a za snahu o nastolenie svetového mieru. Nemohol ju však prevziať osobne – v zastúpení túto cenu prevzala jeho manželka.

(zdroj: https://www.sme.sk/c/4074023/andrej-sacharov-svedomie-fyziky.html#ixzz5ZRKkpzp4)

            Som presvedčený, že mnoho ľudí, ktorí sa prehlasujú za neveriacich, nie sú v skutočnosti ateistami. Oni sa však tak sami nazývajú preto, lebo ono tajomstvo, ktorému sa otvára kresťanská viera, nenazývajú Bohom. Napriek tomu je zjavné, že voči tomuto tajomstvu majú otvorený vzťah, v niektorých prípadoch možno ešte hlbší, než má rada nás kresťanov.

            Nikomu z ľudí neprináleží právo určovať, kto konkrétne do akej kategórie patrí - aj preto, lebo dramatický zápas viery a neviery prebieha v srdci každého človeka, pokiaľ žije. Až Kristovmu Poslednému súdu náleží zjaviť človeku, či ho spočítaný celok jeho života zaradil „na pravicu či na ľavicu“, - a z evanjeliového líčenia tejto scény vyplýva, že všetci budú prekvapení. (Mt 25, 31-46) (Tomáš Halík)